Jednoducho, musim si zvykat, kazdemu vykat. Kazdemu obyvatelovi nasho domova. A aj tebe.Zasluhujes si predsa uctu, uctu k tvojim sedinam. A ja patrim k personalu, ktoreho naplnou prace je (okrem ineho) sprevadzat ta tvojimi dnami s uctou a pochopenim. A dlzka tvojho zivota –ktory trva takmer trikrat dlhsie ako ten moj ta opravnuje to po mne ziadat.
V duchu vidim tvoje obrovske oci plne otaznikov, ktore na mna upries, a mozno sa samej seba pytas, „preco ta sestra neustale spomina nejaku pani B., ved tu okrem nas dvoch nik iny nie je“ Ach, Hermina, ty ani netusis , ze si nou bola poslednych 70 rokov, tvoje ochorenie ti vzalo vsetky spomienky, ktore si si nazhromazdila odo dna vydaja, kedy si „stratila“ tvoje rodne meno.
Mozem len tusit, kde sa nachadzas v tvojich myslienkach, ked sa nepritomne divas do prazdna a monotonne pohybujes telom sem a tam. Mozno sa prave vracias v spomienkach ku dnu, kedy si prvy krat tancovala na dedinskej zabave, mozno si v tvojej demencii zasla zopar krokov dalej, a sedis v skolskej lavici….Den za dnom sa budes v spomienkach vraciat coraz viac do minulosti, az sa ocitnes na pociatku, ktory bude tvojim koncom.
Mila Hermina, slubujem ti, ze v ukrytej intimnosti tvojej izby, budes pre mna tou Herminou, ktoru aj ty poznas.
Nie, nechci po mne, aby som musela dokazovat, ze tomu nerozumies, ze na priezvisko nereagujes, pretoze ti je cudzie, ze si prave v obdobi tvojho zivota, kedy ti kazdy tykal….
Nie, nedovol tvojej chorobe, aby zvitazila nad nasim ludskym zlyhanim, a znicila ten kusok dovery, ktory ku mne mas.
Mila Hermina,
dakujem ti, ze si ma vypocula. Aj ked nerozumies tomu, co sa ti snazim vysvetlit, viem, ze mi doverujes nadalej a dakujem ti za to.
