Vsedny den Domova Dochodcov/ klucik do tvojej duse

Autor: Jana Gaishüthner | 31.8.2011 o 15:26 | (upravené 31.8.2011 o 15:54) Karma článku: 11,22 | Prečítané:  2026x

Je mi sympaticka skor, ako prekrocim prah jej dveri, na ktorych je napisane meno a priezvisko. Sympaticka preto, ze mi svojim krstnym menom Eva pripomina moj domov. Moju mamicku a sestru. „Dobry den, Pani K. ,my sa este nepozname. Chcela by som sa Vam predstavit, volam sa Gaishüthner Jana, ak chcete, volajte ma jednoducho Jana“

 

Zena po osemdesiatke, diva sa na mna nedovercivo ponad ram jej starodavnych okuliarov. Neviem, co dalej. Mam sa jednoducho pustit do prace, to znamena „odviezt“ ju do kupelne a zacat kazdodennym ritualom umyvania? Divam sa na nu, a najradsej by som sa prepadla....Netvrdila som predsa, ze mojimi prednostami je flexibilita a prirodzeny instinkt jednania?

 

Pani K. sa zachyti rukami okraja stola, a tazko sa dviha. Prestanem rozmyslat nad vlastnym chovanim, a zacnem sa akosi automaticky pohybovat. Nasledujuca polhodina prebieha v zmysle „hovorit je striebro, mlcat je zlato“. Neviem, ako sa ona pri tom citi, pomaly vsak ziskavam dojem, akoby na to bola zvyknuta. Obcas prerusi to monotonne ticho slovami, ktore same o sebe nedavaju vyznam, avsak spojene s mojou cinnostou su pre pani K. dolezite.  „daj to sem, dalej, pomaly, voda je prihoruca, nechcem, hreben, postel…..“ pri tom si pomaha gestami, ukazuje na predmety, ktore jej mam podat. Teraz lutujem, ze som si v rannom zhone nenasla cas na dokladne precitanie jej dokumentacie.

 

Zena, na prvy pohlad dobre stavana. Dlane ma sice mäkkucke, prezradzajuce vsak, ze to tak nie je odjakziva.  Jej pery su po cely cas uzko zovrete, kutiky smerujuce smerom nadol. Vyzera nepristupne, mam pocit, ze sa uz dlho nezasmiala. Divam sa na nu, a premyslam, ci bude vhodnou adeptkou pre moju zaverecnu pracu, ktora sa dotyka hlavne obyvatelov Rakuskeho domova dochodcov, ktori vsak do tejto krajiny emigrovali. To najdolezitejsie kriterium splna uz len svojim priezviskom a rodiskom.

 

Pani K. mi nevenuje ani len pohlad, ktory by ma uistil, ze ranajsi ritual prebehol tak ako ma. Opustam ju slovami: „ ak by ste volaco potrebovali, zazvonte“. Takmer pri dverach ma zastavi slovami: „ako sa to volate? Diana?“  som zvyknuta na to, ze tu moje meno nie je az take bezne, tak odpovedam:“ nie, nie Diana, Jana, tak ako ja (ano) alebo na (nie).“ Zadiva sa na mna, pokruti hlavou, a sama pre seba si odpovie: „to si nezapamätam“. Tusim, ze je jednou z tych, ktorym sa moje „druhe“ meno zapaci väcsmi, tak jej navrhujem, aby ma volala Johanna.

 

Pocas nasledujucich dni sa snazim v chvilkach volna dozvediet nieco viac, o tejto zvlastnej zene, ktora neprerecie ani slovka pocas celeho dna. No jedine co sa od kolegyn a dokumentacie dozvedam, sa da zhrnut do vety: ona bola vzdy takato.

 

Davam sa do resersovania, a na internete nadabim na stranku malej zapadnutej dedinky, ukrytej volakde v Rumunsku, ktora je udavana ako rodisko Pani K. Zadakujem v duchu Panu Bohu za vynalezenie Internetu a pustam sa do prace….

 

Pani K. sedi za inventarnym stolom nasho domova. Pohladom prebehnem hole steny jej izby. Ziaden obrazok, fotografia…policky su plne „bezcenneho haraburdia“, to jedine, co ma v tejto izbe zaujme, su krasne crepnikove kvetiny. Otvaram moj Notebook, este stale nebolo vyrieknute jedine slovo. Hladam stranku malej rumunskej dedinky…Otvara sa subor fotografii, ozvucenych piesnami, ktore mi nic nehovoria. Pani K. si zaklada okuliare,preklana sa dopredu a diva sa na malicke obrazky, ktore sa prilis rychlo premietaju pred jej ocami. Otvaram subor tak, aby sa zobrazoval pomalsie, a na celej ploche. Odrazu povie: „Kostol“. Stlacam stop, a spolocne sa v tichu divame na obrazok, ktory vyvolava na tvari pani K. slzy. Divam sa striedavo na obrazok a Pani K., viem, ze v tomto momente ju nesmiem rusit.

 

Pocuvam sprsku zasekujucich sa slov, ktore sa rinu z jej prisnych pier. Viem, ze sa prave zacina jej spoved. Uz si viem vysvetlit tvoje biele steny, tvoj odstup, tvoju dobrovolne zvolenu samotu. Tvoj stav, v dokumentacii zaznamenany ako „slobodna“, nabera v mojich ociach uplne iny vyznam.

 

Znie to poburujuco, ale vyhrala som Pani K. Nasla som klucik, ktorym si ta krok za krokom otvaram. Niekto by si pomyslel , ze si jednym z cisiel mojho zaverecneho projektu, my dve vsak vieme, ze je to neoddelitelna sucast nas dvoch, nasho vztahu medzi obyvatelkou Domova Dochodcov a jej opatrovatelkou.

 

Zajtra si spolu vypocujeme zopar piesni tvojej mladosti …..

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?