Vsedny den Domova Dochodcov / Neocakavane

Autor: Jana Gaishüthner | 14.9.2011 o 23:23 | Karma článku: 9,49 | Prečítané:  1519x

Dnesny den zacinam kavou, riedenou mliekom, niekde som citala, ze je to tak spravne. Ze ma to ochrani pred zaludocnymi problemami. Alebo to uz vedci vyvratili? Je mi to jedno. Dnes mi je vsetko jedno. Akos a vravi, „necitim sa vo vlastnej kozi“, v celku to vystihuje moje momentalne rozpolozenie. Den sa vlastne ani nezacal, a okolo mna sa vznasa moja vlastna negativna energia, ktoru poctivo zasobujem dalsimi a dalsimi negativnymi myslienkami.

„Bree ranko“, provokuje ma vo vytahu kolegynka usmevom od ucha k bruchu. Zabrucim nieco naspät, a v duchu sa zlostim nad stastim tych inych, tych , ktori maju svoj „dobry den“.

Nad pripravou ranajok pre nasich obyvatelov Domova Dochodcov mracim celom, nedavam moje obvykle otazky „tak ako vzdy, dve lyzicky cukru a mlieko tak akurat?“, nezdravim spevavym hlasom,a namiesto do oci, divam sa niekam do prazdna. Jednoducho, tento den, nie je jeden z tych „mojich“. Nechcem a nevladzem hrat akesi divadlo „pozitivnej mysle a ducha“, nebudem sa uskierat len preto, aby si niekto nezucastneny myslel, ako nam je v tento slnecny den vsetkym dobre. Vlastne, ked sa nad tym tak zamyslam, nemozem si to dovolit. Obyvatelia, ktorych dnes pri svojej praci stretam, su vybaveni tymi svojimi specialnymi „antenkami demencie“, ktorymi hned vycitia, ak im namiesto uprimnosti ponuknem falosnu tvar.

Blizim sa k poslednej izbe na konci dlhej chodby. Uz z dialky pocujem krik. Lezi v posteli, pod tisickami prikryvok . Balkonovymi dverami prudi dovnutra vzduch, uz v tento ranny cas ohriaty minimalne na 30C°. Z cela sa mi rinie pot, nestiham si ho zotierat.

„Sestraaa, rob nieco, mne je zimaaa!!!“ Krici, nedbajuc na spiace susedky vo vedlajsich izbach. Krici, snazi sa prehlusit svoju samotu, strach, demenciu…

Nestiham registrovat zmysel nezmyselnych poziadaviek, ktore sa rinu z tvare poznacenej hlbokymi ciernymi kruhami pod ocami. Jedine, na co sa dokazem koncentrovat, je stupnujuca sa bolest v mojich spankoch. Napriek zacinajucej sluzbe som unavena, vystavena, spotena, bolia ma nohy a chrbat, ak sa teraz moja hlava rozhodne pre migrenu…nie! Nemozem si to dovolit, caka ma predsa 11 hodin nasadenia.

Akoby vnimala moje myslienky, rozhodla sa zvysit hlas, znie pysklavo, nedockavo, povysenecky, pozadovacne…Vykonavam zelania na prikaz. Bez akehokolvek odporu. Nie som schopna rozumne analyzovat momentalnu situaciu. Moje pohyby a slova su bez lasky, nehy, bez zvycajneho porozumenia, ktore mi pomaha najst mostik ku pocitom inych.

Chcela by som ti povedat, ako ti zavidim, tvoju polohovatelnu postel, ranajky v nej, sestru, co ti prave znasa modre z neba…Tvoje dcery, ktore kazdodenne  plnia tvoje prikazy, ano, prikazy. Cely zivot si bola naucena prijimat.

Chcela by som ti povedat, ako rada by som si tento den vymenila s tebou. Ako rada by som stravila tyzden v tvojej posteli….hlavou sa mi mihne spomienka na poslednu dovolenku spred 9tich mesiacov.

Chcela by som ti povedat, ze dnes nevladzem. Ze nemam tu silu, ktoru mi beries den za dnom, ktoru ti davkujem presne podla receptu, aby sa nestalo, ze budes den bez nej. Dnes vsak nemam novy recept. Dnes sa budes musiet zaobist bez mojho pozitivneho pristupu. Ja jednoducho nemam dnes „moj dobry den“.

O dva dni:

Po prichode do prace sa dozvedam, ze do poslednej izby na konci chodby ist uz nemusim. Vcera odisla, bez toho, aby nam dala vediet, ze sa niekam zbera. Odtial, kam kraca, sa uz nikto nevrati.

Som zmätena.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?