Vsedny den Domova Dochodcov /Demencia nasa kazdodenna

Autor: Jana Gaishüthner | 9.7.2012 o 0:39 | Karma článku: 14,92 | Prečítané:  2469x

„Jana, pozri si to, skoncila som to s vyznamenanim, pozri, ja tomu nemozem uverit, konecne som oficialna opatrovatelka, myslela som, ze to trapenie nikdy neskonci“ tymito slovami ma privitala kolegyna Jasenka, ktora prave ukoncila dva roky trvajuce studium pre Fachsozialbetreuer/innen für Altenarbeit, co v rakuskej praxi znamena, povolenie na vykonavanie cinnosti opatrovatelky v domove dochodcov.Vidim jej v ociach radost, unavu, ale hlavne odhodlanie, vidim tam nutkanie zmenit svet. Vidim tam samu seba, spred 3 rokov……

 

Rozdelime si medzi sebou nasich zverencov, a pustame sa do prace. Viem, ze sa na nu mozem spolahnut, nemusim podliehat podvedomemu nutkaniu „nenapadnej kontroly", ako to obcas robievam u praktikantiek, ktore este nestihli nazbierat dostatok praktickych skusenosti. Jasenku poznam z cias jej praktik, ktore vykonavala v nasom zariadeni, takze nasich obyvatelov pozna velmi dobre. Viem, ake je dolezite, nechat jej priestor a moznost na sebestacne vykonanie prace, ci uz s chybami, alebo bez, jednoducho, prax neprax, clovek sa najlepsie uci na vlastnych chybach.

Predsa ma len odrazu prekvapi otazkou...

„Frickova sa nechce obratit v posteli, nemozem ju ani umyt, stale sa na mna zahana rukami, oplula ma a vrieska po mne, ze sa mnou neda otravit!"

Zadivam sa na nu nechapavo a pytam sa: „myslis PANI Frickovu? Mam ti s nou pomoct?" Vidim, ze zrozpacitela, a odpovie mi ztisenym, zahanbenym hlasom: „ano, pani Frickova, aka si je agresivna, nechapem to! Z nicoho nic sa jej nic nepaci, ved som jej nic neurobila".

Opytam sa Jasenky, ci jej mam len „asistovat" zdialky, to znamena, v pripade problemu zakrocit, alebo chce, aby som prevzala iniciativu. Vybera si druhu moznost.

Vchadzame do izby z ktorej je az do chodby pocut hlasny krik nasej klientky a Jasenka zvola raznym hlasom: „Frickova! Nemozete tak kricat! Ini chcu este spat, vsetkych pobudite, pozrite, nemate sa coho bat, priviedla som posilu, spolu to zvladneme!"

V duchu sa chytam za hlavu, v skutocnosti chytam Jasenku za ruku a taham ju von z izby. Snazim sa jej vysvetlit, ze ak chce, aby sme pani Frickovu dnes dokazali zmobilizovat ku ranajkam, tak existuju len dve moznosti: bud ma tam necha ist samu, alebo sa bude neaktivne prizerat, ako to funguje u mna. Vybera si druhu moznost.

Vchadzame opät do izby, zadivam sa na pani Frickovu, Jasenku postrcim do kuta, kde ju zrak nasej zverenkyne nemoze nasledovat. Sadam si bez slova na okraj postele. Vidim v jej ociach neistotu, znasobenu strachom a zaroven akusi bezmocnost. Cakam....vnimam jej krik, ktory ustava, diva sa na mna zacudovane, vidim, ze spoznava moju tvar, napriek tomu sa ma uz mesiace dennodenne pyta: „ ja som vas uz niekde videla, nepozname sa nahodou?" Nechavam jej dostatok casu, aby si podvedome spojila moju tvar s pocitom bezpecia, neohrozenosti. Tento pocit, ktory sa neda opisat, vznikal mesiacmi mojej „spoluprace s jej najzvlastnejsim nepriatelom, ktoreho nedokaze pomenovat. Nepriatel, zijuci v jej tele, zvany Demencia". Tuto neviditelnu pavucinovu nitku, ktora nas spaja, by som dokazala smahom ruky - nielen obrazne, znicit, a upliest ju znova, by ma stalo opät nesmierne vela usilia.

Diva sa na mna, zda sa, ze sustredene pocuva moje tiche slova. Po chvili naznacim Jasenke, nech sa k nam prida. Podavam pani Frickovej ruku, chyta sa jej ako zachrany. Pomaly sa pokusa vstat, naznacim Jasenke, nech ju vezme do narucia, kym sa mi podari ju posadit na mobilne WC. Neskoro....pocujem vykriky oboch....Jasenke sa deru slzy do oci, vycitavo krici, nech ju prestane stipat do spodnej casti ramien, ktora byva velmi citliva. Vidim, ako sa ju snazi coraz silnejsim stiskom udrzat v spriamenom postoji, cim silnejsie tlaci, tym hektickejsia je reakcia pani Frickej.  Citim sa bezradna....viem, ze musim okamzite zakrocit, situacia sa vyhrocuje, pani Fricka hlasno place, Jasenka neprestava s vycitkami - posielam ju von.

Pani Fricka....

Momentalne sa nachadza v stadiu, ktore moze prebiehat velmi nestastne, dokaze rodinnych prislusnikov alebo opatrujuce osoby privadzat priam do sialenstva. Ja osobne som si tento cas, narocny na pochopenie a vnimave zaobchadzanie s clovekom, trpiacim tymto ochorenim, nazvala casom Dr. Jekylle a Mr. Hyde. Clovek sa nachadza na hranici dvoch svetov, raz prejde mostom na breh plny spomienok a stastia, vzije sa do minulosti, odrazu citi potrebu okamzite ist domov, do bezpecia, tam, kde cakaju deti, aby dostali svoju kazdodennu veceru.....clovek tuzi po pocite domova, po voni chleba, ktory piekla matka svojim detom kazdu sobotu. Tuzi po pohlade z okna, ktory ho vital kazde rano po zobudeni, kedy starosti mali iny vyznam, ako v starobe. Citi tu nutkavu potrebu istoty a kam by sa vybral takmer kazdy z nas, ak by sa jeho svet zacal menit v ciernu dieru? Predsa domov. Dom Pani Frickej uz roky neexistuje a predsa, nie chladne mury stareho domu ju lakaju....ju laka na breh stastia  - pocit istoty. A ten zaziva opät a znova, ked privrie oci, vrati sa spät do svojich spomienok, zaciti vonu ruzi zo zahrady jej detstva, kedy vsetko bolo tak, ako malo byt. Sedi v kutiku jedalenskej haly, na perach zvlastny, priam spokojnostou ziariaci usmev. Dajte jej pokoj, Nechajte ju aspon na chvilu zaroven zabudnut a spominat.......Kym sa neprebudi na hranicnom moste jej dvoch svetov. Ocitne sa v reali svojho terajsieho zivota, kedy ciastocne vnima, ze sa s nou volaco deje, co nedokaze ovplyvnit.....uz to nie je len akesi „normalne zabudanie", kedy najde zväzok klucov v chladnicke, je to volaco ciernejsie - ohrozujucejsie....su to take male, cierne diery, do ktorych pada, netusi, kde sa nachadza, co ma robit, aby sa dostala von. Obcas sa vynori, nadychne, uvedomi si, ze nie je panou vlastneho zivota, ze nedokaze ovplyvnit vlastne myslienkove pochody, ze straca podu pod nohami. Najhorsie je, ze netusi, kedy a ako. Vsetko, co sa odchyluje od zauzivanych pochodov, od pocitu bezpecia, sa zrazu javi ako obrovska hrozba. A strasne to boli dusu. Uz nie je clovekom, uz sa o seba nedokaze postarat, ba dokonca sa ani len branit....tie stipance, kopanie, nadavky, vypluvanie slin - to je to posledne, co este ma, co este dokaze podvedome ovladat, su to prirodzene reakcie jej tela.

Spolu s Jasenkou sme si zopakovali zopar zakladnych principov, ktore sa odporucaju dodrziavat pri situacii, aku sme spolu zazili dnes.

1: Zachovat pokoj, pocitat najskor do desat.

2: Nacuvat pani Frickej, jej strachu, dat jej pocitit, ze chapem jej reakciu

3: Odpovedat tichym, pripadne minimalne kludnym tonom

4: Nechat jej priestor na fyzicke abreagovanie, miesto, na pohyb.

5: Ak sa situacia zhorsuje, nechat pani Fricku samotnu, nechat jej dostatok casu na ukludnenie.

6: Nezabudat na osobnu ochranu, pripadne si zavolat pomoc.

7: Neignorovat agresivitu, nediskutovat, a nepokusat sa jej vysvetlit,  ze nema pravdu.

8: Nezlahcovat situaciu, nesnazit sa prevratit jej reakcie na zart.

9: Neukazat vlastny strach, psychicky si vopred pripravit „scenar jednania" pri takychto situaciach.

10: Nepokusat sa ju zastrasit, pripadne fyzicky obmedzit.

 

Breh stastia pani Frickej, sa strieda s brehom ciernej diery coraz castejsie, v kratsich intervaloch, kym nezacne splyvat, a ona nevie, kde sa nachadza.

Mojou ulohou, je sprevadzat ju mostom, podat jej ruku, ked sa zapotaca. Byt jej malou istotou v celom tomto bludnom kruhu a ked sa jej zivot v dalsej faze prehupne do brehu stastia, most spali Demencia a ona sa uz nebude moct vratit, budem nadalej pri nej stat, a bojovat, aby v dalsich fazach nezasla tak daleko, ze nebude moct dostojne odist z tohoto sveta. Ale to uz je namet na iny clanok....

Mena v tomto clanku boli zmenene.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?