Vsedny den na cestach za seniormi (1).

Autor: Jana Gaishüthner | 14.7.2013 o 14:45 | Karma článku: 14,82 | Prečítané:  1913x

Sadam si do auta, buchnem si hlavou o strop, co prezradza moju nervozitu. Ocami kontrolujem, ci som na nieco nezabudla: navigacny drzi pevne na svojom mieste, plne policka znazornujuce stav nadrze vo mne vyvolavaju pocit istoty.Chaoticke nahadzanie balika rukavic, dezinfekcneho prostriedku, servitok, uteraka, zuvaciek, dezodorantu a inych "sarapaticiek" na sedadle spolujazca mi pripomina, aby som si nezabudla kupit plastovy kosik, kam by som to vsetko ulozila. Vyrobcovi auta som vdacna za ukazovatel casu, ku ktoremu mi zabieha zrak kazdu chvilu a od obav spotenymi rukami sa chytam volantu....

 

A je to tu. Dalsie obdobie ziskavania novych skusenosti sa zacalo. Vraciam sa v myslienkach spät, premyslam nad obdobim spred styroch rokov. Citam znova moj prvy blog, znova sa vzivam do mojich pocitov, ktore ma sprevadzali pri mojich zaciatkoch v rakuskom domove dochodcov. Mam pocit, ze sa len mierne odlisuju od tych, ktore zazivam dnes, kedy sa ako "Fachsozialbetreuerin für Altenarbeit" (Socialna opatrovatelka starych ludi) vydavam na novu cestu. Cestu, ktora ma zavedie do zakuti domacnosti, tuzieb, priani, potrieb a mozno i tajomstiev ich obyvatelov. Tato praca takpovediac v terene, ma lakala uz pocas mojich cias praktikantky, kedy som si ju "nanecisto" mohla vyskusat celych 30 dni. Napriek tomu, ze som si vtedy mnoho veci idealizovala, a bola som len priveskom kolegyne - cize cela zodpovednost bola na jej pleciach, netrufala som si zacat hned po skole. Preto som sa rozhodla nazbierat iste skusenosti najskor v kolektive, institucii kde som sa stretavala s roznymi (a zväcsa zavaznejsimi) problemami v opatere starych ludi.

 

Prve tyzdne zaucania sa prebehli dost burlivo, mala som moznost vyskusat si moju trpezlivost, ochotu ucit sa, davat si pozor na jazyk a vediet byt diplomatickou ci stiahnut sa do uzadia, ked to bolo potrebne. Nie, nehovorim o klientoch, hovorim o kolegyni, ktora ma dostala na starost. Poznate ten pocit, ked zacinate niekde odznova, navonok nevidite prilis velky rozdiel medzi pracou, ktoru ste vykonavali doteraz, a vsetky pripomienky, opomienky, dodatky a kritika zaucacej osoby vas privadza priam do sialenstva a k pocitu, ze vsetky vase doterajsie skusenosti vam boli nanic? Po veceroch rozmyslate, ako ignorovat ten rozmahajuci sa pocit menejcennosti, ktory vas pomalicky opantava.Rozmyslate nad tym, ci robite niekde chybu, ci neberiete vsetko prilis osobne a ako to riesit, aby ste nestratili chut na spolupracu. Ja som riesenie nasla.

Zacala som si pripominat situacie, kedy som ja bola tou zaucajucou - kedy som sa pokusala diplomaticky ale s dorazom poskytnut praktikantkam ci novym kolegyniam potrebne informacie, a zaroven som si spomenula na moje pocity z blogu  o Jasenke, ktora v dobrej voli robila chybu za chybou. Odrazu som pochopila, ze vsetky tie "blbosti", ktore mi moja kolegyna v dobrom umysle predavala dalej, su prave tie casto nevyslovene, praxou ziskane skusenosti.Pocas nasledujucich tyzdnov, kedy som "na cestach" bola odkazana uz len sama na seba, sa mi to aj potvrdilo.

HROZIENKO

Takto som si tuto utlu, vyzorom velmi zvlastnu zenu v duchu sama pre seba nazvala. Je to odvodenina jej krstneho mena. Poznala som ju uz z cias mojich praktik spred 4 rokov. Velmi sa nezmenila, jej demencne ochorenie pokracovalo sice velmi pomalicky, ale neuprosne.

Zije samotna v krasnom domceku, na periferii mesta, kde mate pocit, ze sa minuty zivota zastavili. Pri pohlade nan sa vas zmocni predstava vzacnej, prekrasnej klietky pre vtacika, ktory nemoze uletiet.Vsade na prizemnych oknach a dverach sa nachadzaju ozdobne mreze, clovek netusi, ci je to ochrana pred vonkajsim svetom alebo pred nou samotnou.Tychto par izieb predstavuje pre nu jej istotu. Za tie desiatky rokov, odkedy tam zije, sa naucila volit kroky zautomatizovanym sposobom. Ked vyslovim slovko "kabinet", automaticky sa vydava smerom ku zvlastnej izbe, plnej spomienok, rozlozenych na policiach, stenach a komodach. Je to miesto, ktore ma zafixovane s jedlom, pitim a medikamentmi.Ako vsetky tie roky, sada si na to iste miesto a nastrci prst na zmeranie cukru. Ritualne berie do ruk liek za liekom, pocita pri tom do tri.Nasleduje nas ritual odmietania jedla (neznaly by sa mozno po tretom odmietnuti vzdal - ja uz viem, ze je nutne minimalne 3x zmenit temu).

Hrozienko navstevujeme 3x denne. Postarame sa o to, aby vzala predpisane lieky, mala dostatok tekutin po ruke, nezabudla sa najest a vykonat telesnu hygienu.  Sme jednymi z mala, ktori spajaju jej vnutorny svet s tym vonkajsim.

Nas dnesny ritual bol ohrozeny. Mila, starostliva susedka (povodom z Bulharska), ktora s povolenim jedineho rodinneho prislusnika klientky navstevuje denne Hrozienko uz dlhe roky, sa rozhodla zoznamit sa so mnou. Vbehla vystresovana dovnutra, premerala si ma rentgenujucimi ocami nielen zhora nadol, ale i zozadu. Bez pozdravu zmapovala situaciu a hlasnym, doraznym hlasom (aky pocujete u ludi, ktori si myslia, ze ak ste nevidiaci, alebo na vozicku, musia na vas kricat), zacala Hrozienko motivovat ku zjedeniu posledneho kuska chleba, ktory ostal na tanieri. U cloveka, ktory sa potyka s demenciou, byva casto narocne, sustredit sa na jednu osobu, nieto na viacere, a doraznym pristupom a snahou motivovat byva casto prevalcovany. Tentoraz to bolo skomplikovane zaroven snahou susedky, ukazat mi, s kym mam docinenia, predstavit sa v dobrom svetle, a kedze som "nova",pomoct mi s mojimi povinnostami. Rozmyslala som, ako tuto situaciu zachranit, nestratit prilis mnoho casu (dalsi klienti predsa cakaju), a ziskat v susedke akusi spojenkynu. Zrak mi padol na stare harmonium v rohu kabinetu, ktore som si (ako spravna hudobnicka) vsimala uz davno a zakazdym ma prsty svrbeli, nech si vyskusam jeho zvuk.Po spusteni a zahrati prvych tonov som za sebou vnimala, ako hlasna hadka ustava.

Domaca opatera:

Po ulozeni klientky na spanok sme si spolocne so susedkou vymenili nase skusenosti ohladom starych ludi, odkazanych na pomoc inych.

Problem, tykajuci sa poslednych rokov zivota starych ludi, sa snazi rakuska socialna politika riesit viacerymi sposobmi. Jednym z nich, je aj moznost dozit vo vlastnej domacnosti, pokial to financna situacia dovoluje, s pomocou 24hodinovej opatrovatelskej sluzby (tymto pozdravujem obrovske mnozstvo slovenskych zien, ktore sa popri tejto praci zaujimaju aj o riesenia neriesitelnych situacii spojenych s demenciou). Dalsim riesenim je umoznit tymto ludom, co najdlhsie ostat doma, v pripade financnej nudze poskytne stat  a mesto adekvatnu vypomoc a doplaca istu sumu, ktora je potrebna na zaplatenie mobilnych sluzieb mesta. To rozhodne, ci je potrebna pomocnicka v domacnosti, upratovacka, opatrovatelka/osetrovatelka alebo diplomovana zdravotna sestra (a mozne kombinacie tychto povolani).

Starostliva susedka mi polozila otazku, ktora bola na mieste: preco nedaju Hrozienko do Domova dochodcov, urcite by sa jej tam dostalo viac istoty pocas celodennej a nocnej kontroly. Neviem susedka, nerozhodujem o tom, kto, kedy a preco pojde do Domova. Viem aj to, ze bez ludi, ako ste vy, by sa to casto muselo takto riesit. Ale jedno viem urcite. Vezmime Hrozienku jej 4 steny, jej zautomatizovane kroky, pocit bezpecia v znamom prostredi, poslime ju co len na tyzden niekam inam a jej svet sa zruti. Skuste presadit hrozno do novej zeme. Ak je stare, ma dlhe, pevne korene zapustene hlboko do zeme, vyrvete mu jeho dusu a mozete ho polievat ako chcete, uz vam nezakvitne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?