Vyrastala v bývalom DDR, kde sa jej podarilo vyštudovať vysokú školu, napriek chudobnému pôvodu a neustálym finančným problémom v rodine. Ako čerstvá absolventka získala prácu v podniku, vtedy patriacom štátu. Náplň práce nezáživná, výplata veľmi mldlá, predstavy o lepšom živote naopak veľmi živé. Motiváciou jej bol západný štýl života, aký vtedy začínal prekvitať vo vtedajšom NDR. V 90rokoch, po páde Berlínskeho múru, dostala svoju šancu.
***
Začala podnikať. Žiadne skúsenosti s tým nemala, vzdelanie na to taktiež nie, a to ju krok za krokom doháňalo ku zlyhaniam. Niekoľkokrát dokonca zmenila úplne smer svojej činnosti a čoraz hlbšie sa ponárala do dlžôb. Bohužiaľ, jej nátura jej nedovolila vzdať sa svojho sna, byť nezávislou a prerástlo to v nej akýkoľvek kritický pohľad na svoje schopnosti a možnosti. Občasné, krátkodobé finančné plusy ju často zachránili pred totálnym pádom a to ju motivovalo a dávalo jej pocit, že raz sa to rozbehne.
Takto trávila roky. Roky v zhone, nervozite, strese, nahánaním sa za zakázkami, zaliepaním dier u veriteľov, stiahla do toho aj manžela, ktorý sa jej pokúšal neustále pomôcť akýmkoľvek smerom a jeho výplata z pevného zamestnania, aj keď neveľká,bola pevným bodom ich domácnosti. Kým nedostal výpoveď.
Roky zvyknutý na komunistickú dederácku istotu v zamestnaní, odrazu stratil pôdu pod nohami. Riešil to alkoholom.
Nemohla mu to vyčítať. Mala pocit, že ho k tomu čiastocne dohnala aj ona.
Po ďalšie roky sa dívala, ako sa z neho stáva chorľavý mladý starec,stála pri ňom a vracala mu to, čo dával roky pred tým, on jej. Istotu, že akceptuje všetky jeho rozhodnutia, aj keby ho mali stáť život.
***
Konečne boli na dne. Už nebolo cesty ani doľava, ani doprava. Jedine jej pocit zodpovednosti ich zachránil pred cestou bezdomovcov. Po rokoch viacmenej neúspešného podnikania z toho vyviazla s malými odreninami. Dokopala manžela na protialkoholické liečenie, predala dom, jediný viditeľný monument jej úsilia, ktorým splatila všetky dlžoby a po 400 rozoslaných žiadostiach o zamestnanie v rozličných sférach ale aj oblastiach Nemecka, a 400 negatívnych odpovediach, odišla s chorým manželom, závislým na dialýze, za prácou do Rakúska, tak, ako mnoho iných nemcov, žijúcich v oblastiach s vysokým percentom nezamestnanosti.
***
Otvorila mi dvere a zúfalo sa rozplakala. Nedávno ho pochovala. Tam, kde prežil veľkú časť svojho života, tam kde pracoval a bol chviľu šťastný. Jeho popol rozfúkal vietor nad Baltským morom. Nedožil sa ani 60tky.
Dúfam,že sa jej raz dožije ona. Akokoľvek prekrúcame jej možnosti, neostáva jej nič iné, ako pracovať do svojich 64 rokov. Až vtedy bude mať nárok na penziu z Nemecka, na tom sa podpísalo hlavne jej živnostníčenie, počas ktorého nevkladala do penzijného fondu vôbec nič. Výška jej penzie, vypočítaná z rokov jej zamestnania a biedneho komunistického platu, sa pohybuje okolo 250€. Výška jej vdovského dôchodku sa pohybuje okolo 380€, avšak, pri momentálnom príjme zo zamestnania na tieto peniaze nárok nemá.
***
Neviem, či je jej zúfalosť dôsledkom nedávnej straty manžela, alebo jej momentálnej situácie. Asi obojím. Posledné roky v Rakúsku pracuje v ťažkom povolaní ošetrovateľky ľudí trpiacich demenciou, doma ju čakala druhá šichta, manžel na dialýze s rôznymi pridruženými komplikáciami diabetesu. Denne počíta dni, ktoré ju delia od vytúženého dôchodku, ktorého sa ale vlastne aj obáva a denne rozčarovane sleduje príliv cudzincov do jej rodnej krajiny, ktorým niekto sľubuje budúcnosť, aká ju ale nikdy čakať nebude. Tak rada by im otvorila oči, a povedala to, na čo musela prísť až keď už bolo neskoro:
" ak človek po niečom veľmi túži, hoc je to len obyčajný jednoduchý život so strechou nad hlavou, ani obrovský kopec úsilia a poctivej práce mu nemôže nikdy zaručiť, že to aj dosiahne. Ani v tej vysnívanej Európe".
