reklama

Vsedny den Domova dochodcov / Nekonecna Put, cast 6.

Pani P. zije v nasom domove priblizne 2 roky. Prestahovala sa – nie, prestahovali ju v obdobi, kedy uz nebola schopna (ani s pomocou mobilnych sluzieb) zivota medzi stenami vlastneho bytu, v ktorom stravila poslednych styridsat rokov zivota.Urcite si nepamäta na rozhodujuci moment, ktory jej podpisal vstupenku do domova dochodcov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Pani P. ma jedineho syna, ktory zije vo zdialenosti paar tisic kilometrov od nej, s ktorym udrziava telefonicky kontakt. Tak to bolo aj v jedno uprsane rano, rozhovor prebiehal ako po vyslapanom chodnicku, kazde vybocenie by znamenalo vykolajenie rozumovych pochodov pani P., preto sa ani syn nenamahal kladenim otazok, ktore by nemali zmysel….Spozornel az vo chvili, ked sa v sluchadle ozval vykrik: „ Co sa ti stalo Elenka, pomooc, pomozte mi!“ Na to sa v sluchadle ozvalo len monotonne „piip,piip,piip“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po zalarmovani Sanitky a Policie, sa ich clenom naskytol nasledujuci obraz: pred domom stoji trasuca sa starenka v nocnej koseli, bosa, z oci sa jej rinu slzy. A vysvetluje: „prave sme sa so sestrou Elenkou zhovarali, odrazu jej prislo zle, a spadla pod stol, lenze je tazka, ja ju nevladzem zodvihnut, pomozte mi!“ Mladi muzi, zvyknuti na stresove situacie sa s rozvahou dali prehladavat byt, ale po „Elenke“ ani stopy. Pytaju sa Pani P., a ta nechapavo ukazuje pod kuchynsky stol, kde lezi prevratena vaza kvetov:„vari ju nevidite?!!!!“ pri telefonovani sa jednoducho rozpravala s vazou na stole, ktora sa zmenila v jej ociach na „Elenku“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Vidim ju, ako dennodenne prechadza chodbami nasho stareho domova, svojou architekturou neprisposobeneho jej potrebam. Odkial mohol Architekt pred takmer styridsiatimi rokmi tusit, ake dolezite je pre ludi, trpiacich demenciou a niektori z nich aj chorobnym nutkanim stale byt v pohybe, neustale ist za niecim, co je v nedohladne,bez akehokolvek rusiveho momentu zabrany…Divam sa na nu, ako pravidelnymi krokmi odmierava dlzku chodby, skostnatenymi rukami sa krcovito drzi rolatora, az do chvile, kedy ju pribrzdi stena. Ostane chvilu nepohnuto stat, nechapavo sa diva pred seba..“sestra, sestra, pomoc,pomoc,pomoc,sestra, pomoc, sestra“ Vidim unavenu kolegynu, ktora sluzi uz stvrty den „dvanastku“, je poznacena rokmi stereotipu, hadam aj tym, co dnes nazyvame: „prevadzkovou slepotou“. Kraca ku nej, a nezucastnenym hlasom vravi“ Joj, ved tolko nevolajte, uz som tu, nevidite , ze tu sa dalej nedostanete? Stale to iste..sestra,sestra,sestra…“jej hlas preskoci do ironickej hladiny a prevrati oci. Snazi sa proti voli Pani P. obratit rolator do opacneho smeru, cim nevedomky prispieva k zhorseniu situacie. Pani P. sa brani, nedokaze pochopit situaciu, ktora nastala. Citim sa sputana. Stacilo by tak malicko, ponorit sa do myslienkovych pochodov Pani P., zostupit z nasho piedestalu „rozumnych, vzdelanych(?) osetrovateliek, mysliacich, ze maju pravo rozhodovat o zivote inych“ , divat sa chvilku na svet inymi ocami, ocami Pani demencie.Nie je to jednoduche, znamena to zbavit sa nasich predsudkov, naucenych stereotypov, zvycajnych reakcii, na chvilu odlozit nase JA. Znamena to vedome kontrolovat nase drzanie tela, mimiku, pohlad, vysku hlasu…nie kazdy to dokaze a preto sa citim sputana. Viem, ze kolegyna to nedokaze. Nie, zeby nechcela, jednoducho, tento svet je jej vzdialeny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Usadza ju na stolicku, ktoru pritisne az k okraju stola, aby to Pani P. nemala take lahke, ked sa proti vlastnej voli – len z vole popudu choroby rozhodne opät vstat a ist vlastnou nekonecnou cestou. Polozi pred nu tanier, naplneny po okraj hustou polievkou, dolozi dva krajce chleba a strci lyzicu Pani P. do ruky. Tas a vsak do jedla akosi nema….Kolegyna opät prevrati ocami, pozrie na hodinky a zacne ju „krmit“  Vidim rezignaciu obyvatelky, jej prazdy pohlad, ruky zvesene bezvladne nadol. „vzdala si to“ hovorim jej v duchu. Prisla si o dalsi kusok tvojej slobody a sebestacnosti. Necudujem sa ti, nemas uz tolko sil, aby si sa mohla branit. Vies, kolegyna to zo svojho pohladu nemysli zle…pre nu je dolezite, aby si neostala hladna, aby si nestratila ani deko zo svojich ubohych 38 kil, chce ta uchranit pred bolestou dekubitov, ktore ti vzniknu na miestach, kde sa ti kosti pretlacaju na svet. A mozno chce chranit aj samu seba, pred usudkami inych, ktori tento svet nechapu, a mohli by jej vytknut, ze sa o teba poriadne nestara..

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A pritom by stacilo tak malo….polozit ti tanierik s kusockami chlebika, potreteho natenko maslom, na aky si bola zvyknuta roky rokuce na tvoj rolator, a nechat ta ist tvojou nekonecnou cestou. Nenutit ta jest, co nemas rada, nenutit ta, aby si dodrziavala zakony a prava nasho sveta, pretoze tvoj svet je iny, a platia tam ine zakony.

v sucastnosti su mnohe nove domovy vybavene chodbami v tvare „osmiciek“, nekoncia sa brzdami v tvare prahov a dveri, personal ma moznost na poschodi vytvorit kreativne dielka na tanieri, nazyvane „FingerFood“ ,jedenie rukami  – obdoba „FastFoodu“ – rychleho obcerstvenia, ktore kladieme osobam , postihnutym neustalym nutkanim chodenia  - do izieb, na rolatory, na miesta, okolo ktorych prechadzaju na svojej dennej puti.( podotykam, zijem a pracujem v Rakusku).

Jana Gaishüthner

Jana Gaishüthner

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Fantazia moze byt casto dolezitejsiou ako vedomosti, pretoze tie su ohranicene.. Zoznam autorových rubrík:  moj denSúkromnéZamestnanie-Povolanie?

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu