Nebola predsa popoluška, aby ju niekto hľadal ďaleko v horách, v maštali, kde dojila kravky. Zvyky a tradície hrali v rodine obrovskú rolu, preto keď nastali vojnové časy, a všetko zmenilo svoj význam, rodina sa roztrúsila kade tade po krajine.
Heléne si začala plniť svoje sny. Spoznala svojho budúceho manžela, spoločne vytvorili veľkú firemnú spoločnosť, ktorá po vojne rok po roku prekvitala čoraz viac. Ich život sa točil vo vysokej spoločnosti, bály, výlety, čaje o piatej....Heléne nebola len pekným príveskom svojho úspešného manžela. Nezaháľala, študovala, riešila, plánovala, cestovala. Vyspela, stala sa z nej úspešná, vzdelana,rozhľadená, na verejnosti odivovaná a uznávaná žena.
Život plynul, rok za rokom sa míňal, a Heléne si v tom zhluku povinností, starostí, ale i zábavy, štúdii a cestovania nestihla pomaly ani všimnúť, že jej dvaja synovia dospeli. Dospeli, ale bez nej. Často sa u nich striedali opatrovateľky, nároky Heléne nedokázal len tak hocikto splniť. Veľmi jej záležalo na tom, aby aj jej synovia mali adekvátne vzdelanie, potrebné na to, aby neskôr získali potrebné postavenie v spoločnosti, čo im na jednej strane mala zaručiť úspešná firma a na druhej strane to, čo sa do nich v detstve vštepovalo. Denný program detí sa skladal z kombinácie študijných predmetov, vyučovaní boli súkromnými učiteľmi, výchovy etikety a športu. Boli neustále vyťažení.Matku vídavali zriedkavo, bola často na cestách. Heléne nemala pocit, že koná niečo nesprávne. Robila pre rodinu (z finančného hľadiska), čo sa len dalo.........
Mala veľmi tolerantného manžela, čo na tú dobu bolo niečo nezvyčajné. Netrávili spolu síce veľa času, a ak, tak pracovne. Napriek tomu - alebo práve kôli tomu, keď relatívne mladý zomrel,prvý krát pocítila v sebe akúsi prázdnotu. Keďže ale chod firemnej spoločnosti vyžadoval odrazu oveľa viac jej síl a času, nemala sa kedy zamýšľať nad svojou osamelosťou. Synovia mali už vlastné rodiny a odsťahovali sa do iných krajín. Sklamali jej predstavy o pokračovaní jej a manželovho diela, ich mena, ktoré sa malo cez ich synov niesť do ďalších stáročí, odmietala z trucovitosti vrúcnejší kontakt. A ani synovia nepociťovali potrebu mať ju poblízku.
Heléne sedí na kraji nádherného, barokového kresla. Nad hlavou jej visi obraz v hodnote mojho 20ročného platu. Je štíhla, priam vyziabnutá. Stále si dáva pozor na váhu. Aj keď má už cez 90 rokov. Snaží sa udržať vzpriamenú polohu tela, na dámu sa nepatrí sedieť zhrbene.
Odrazu sa na mňa pozrie zvláštnym, skúmajúcim pohľadom a povie:
" Jana, povedz mi, aký zmysel mal môj život. Ja žiaden zmysel nevidím".
Heléne sa odrazu mení na starú, osamelú, plačom otriasajúcu sa ženu.Odchádzam domov a premýšľam, kedy som bola naposledy v kine s mojim synom.