Jana Gaishüthner
Čriepky demencie
-čím chceš byť, keď budeš veľký?- pýtame sa často malých detí. Vieš si ale predstaviť, kým sa môžeš stať, ak ťa v starobe náhodou postretne Demencia?
Fantazia moze byt casto dolezitejsiou ako vedomosti, pretoze tie su ohranicene.. Zoznam autorových rubrík: moj den, Súkromné, Zamestnanie-Povolanie?
-čím chceš byť, keď budeš veľký?- pýtame sa často malých detí. Vieš si ale predstaviť, kým sa môžeš stať, ak ťa v starobe náhodou postretne Demencia?
Odišla si. Konečne. A ja sa usmievam. Prvý krát v živote sa usmievam vo chvíli, keď sa dozviem o smrti iného človeka....
V rámci mobilnej ošetrovateľskej služby navštevujem mnoho rakúskych klientov v ich domácnostiach. Margit je jednou z nich...
Nebolo ani 5 hodín ráno, keď Ivana vstala z postele a vyzrela z okna. Potešil ju pohľad na spŕchnutú trávu záhradky rodiny v Rakúsku kam prišla opatrovať. Znamenalo to, že sa dnes nemusí ponáhľať kôli polievaniu kvetov na terase.
Dobrý deň, pani Ovšená. Čo vás k nám privádza? pýta sa s nacvičeným, distingvovaným úsmevom pani za stolom v Agentúre, ktorá sprostredkuváva prácu opatrovateľkám.
Nahmatám poslepiačky kľučku z vnútornej strany bráničky. Mrknem okom do perfektne upravenej predzáhradky tejto veľmi starej ženy, o ktorú sa už sama postarať nevie a otváram dvere pekného domu, tak, ako každý pracovný deň. Za dverami ma čaká rovnaký rituál, rovnakě pohyby, rovnaké slová....
Narodená roku Pána 1924. Nazvaná po žene Adamovej. 7 rokov strávených dojením kráv sa jej najviac vrylo do pamäti.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno krásne, milé, štíhle, veľmi inteligentné dievča - Heléne.Vyrastalo v nádhernom alpskom prostredí, v jednoduchej rodine obyčajných roľníkov. Heléne bola veľký snílek. Stále túžila po veľkom svete, krásnych šatách a princoch na bielom koni. Ale ten neprichádzal...
" Júlia, ja už nevládzem, s našou mamou je čím ďalej horšie a horšie, úplne stratila súdnosť ".....šepká Mária do slúchadla telefónu. Obzrie sa poza rameno, či ju náhodou matka nepočuje. "Ja už neviem čo mám robiť, ja to už dlho takto nevydržím, robím ako najlepšie viem, ale nič nepomáha. Na všetko a každého len dudre, nič jej nie je dobré, všetko robím naopak.... Dobre, čakáme ťa v sobotu, poviem jej, že s ňou chceš ísť na nákupy."
"Mami, ocko povedal, že on mi ten francúzky cop nezapletie. Čo mám teraz robiť ? všetky spolužiačky ho budú mať, len ja nie...Mama, povedz mi, prečo nie si tu, keď ťa potrebujem...." Zuzana sa díva na obrazovku jej malého Notebooku, položeného na okraji postele. Má pocit, že už ďalej nevládze. Keď Zuzane jej triedna učiteľka odovzdávala pred rokmi maturitné vysvedčenie, myslela si, že slová, ktoré im každý dával do budúcnosti, sú pravdivé. Že sa pred ňou otvára celý svet a nemôže ju nič prekvapiť. Veď prehry čakajú vraj len tých, ktorí sa nesnažia.
Sadam si do auta, buchnem si hlavou o strop, co prezradza moju nervozitu. Ocami kontrolujem, ci som na nieco nezabudla: navigacny drzi pevne na svojom mieste, plne policka znazornujuce stav nadrze vo mne vyvolavaju pocit istoty.Chaoticke nahadzanie balika rukavic, dezinfekcneho prostriedku, servitok, uteraka, zuvaciek, dezodorantu a inych "sarapaticiek" na sedadle spolujazca mi pripomina, aby som si nezabudla kupit plastovy kosik, kam by som to vsetko ulozila. Vyrobcovi auta som vdacna za ukazovatel casu, ku ktoremu mi zabieha zrak kazdu chvilu a od obav spotenymi rukami sa chytam volantu....
Nizky, neduzivy chlap. Pokozka mu hraje do siva, ocami beha kade tade, pohyby jeho tela prezradzaju nervozitu a nedockavost. Az do chvile, ked sa sediac na vozicku, zjavi ona. Jeho pravoplatna manzelka a to uz nieco cez 45 rokov. Vyzera byt jeho pravym opakom: mohutna, obezna zena, ktorej oci sa stracaju v cervenej, rozzurenej tvari. „Ty idiot! Meskas pol hodiny! Ja sa na teba mozem vysrat!“ krici zurivo smerom ku zhrbenej postave jej manzela a sliny z jej ust prave ostriekali sestru, ktora sa jej snazi urovnat vytiahnutu bluzku.
03:00. Skore rano ako kazde ine. Ticho v chodbach Domova Dochodcov sa odraza od stien, plnych obrazov, ktore nikomu uz nic nehovoria. Su opozerane. Odrazu zacujem hlas, ktory neberie ohlad na to, ze vsetci spia. „ Sestra!, Sestra!, Seeestra!, Sestra!“. Nahodneho navstevnika by tento hlas vylakal, pravdepodobne by sa rozbehol za nim, zistit, co za nestastie sa prihodilo. Mna vsak nie. Je to Ritual, ktory sa opakuje dnom a nocou. Je to hlas pani F., ktory by som spoznala kdekolvek, mam ho zafixovany v podvedomi.
Slovensko versus Rakusko….existuje tolko skreslenych predstav a casto i verejne publikovanych informacii, ze ma to obcas nuti usmiat sa popod fuzy a mysliet si svoje. Jednak, neoplyvam (zatial) uzasnymi schopnostami presviedcania masy, a taktiez, mam velke problemy orientovat sa v spleti zakonov. V tomto clanku sa vam pokusim priblizit zopar faktov – ktore mozu pomoct rozsirit obzor ludom, ktori netusia, ako sa moze privetiva Legislativa v praxi obratit na nocnu moru….
Poslednych paar sprav, zaslanych na facebooku, v rychlosti vypity pohar s horucou kavou. Pohlad na hodinky a z okna na tu fujavicu mi vravi, ak sa hned nepoberiem do prace, pridem urcite neskoro. Napriek zladovatelej ceste a rozfukanym snehovym zavejom, dorazim na minutu presne. Kolegyne uz nedockavo cakaju: pre nich den konci, tesia sa na horuci kupel a v rychlosti mi odovzdavaju dolezite informacie, ktore sa mi v nocnej sluzbe, kedy je na mna odkazanych 90 klientov roztrusenych na 3 poschodiach nasho domova dochodcov, urcite zidu. Dozvedam sa, komu sa pohorsilo, ci pribudol niekto novy, a v duchu si uz planujem moje nasledujuce hodiny...
Co robit s rodicmi, ak uz nie su schopni bez pomoci zvladnut kazdodenny kolotoc zivota....kto a kedy ma pravo rozhodovat o tom namiesto nich? o tom, kde a ako budu travit posledne dni, mesiace, roky zivota? Na to odpoved nemam. Ponukam vam vsak dalsi z mojich pribehov, v ktorom sa hovori, ze nie vzdy je vsetko biele alebo cierne....
Dnesny den zacinam kavou, riedenou mliekom, niekde som citala, ze je to tak spravne. Ze ma to ochrani pred zaludocnymi problemami. Alebo to uz vedci vyvratili? Je mi to jedno. Dnes mi je vsetko jedno. Akos a vravi, „necitim sa vo vlastnej kozi“, v celku to vystihuje moje momentalne rozpolozenie. Den sa vlastne ani nezacal, a okolo mna sa vznasa moja vlastna negativna energia, ktoru poctivo zasobujem dalsimi a dalsimi negativnymi myslienkami.
Zivotopis je jednym z clankov, ktorymi sa posuvame vpred (alebo aj nazad).Sprevadza nas, bez toho, aby sme si ho uvedomovali. Co je to vlastne? Akysi „pis“ o zivote? Existuje aj bez toho, aby sa skvel na bielucickom papieri. Kazdy ho ma, ci chce, alebo nie. Ak sa niekomu nepozdava, upravi si ho do prijatelnejsej podoby. Ci uz na papieri, alebo v dusi. Zialbohu, nikomu sa nepodari pred nim ujst. Je to vlastne prepisany osud do riadkov.
Je mi sympaticka skor, ako prekrocim prah jej dveri, na ktorych je napisane meno a priezvisko. Sympaticka preto, ze mi svojim krstnym menom Eva pripomina moj domov. Moju mamicku a sestru. „Dobry den, Pani K. ,my sa este nepozname. Chcela by som sa Vam predstavit, volam sa Gaishüthner Jana, ak chcete, volajte ma jednoducho Jana“
Pani P. zije v nasom domove priblizne 2 roky. Prestahovala sa – nie, prestahovali ju v obdobi, kedy uz nebola schopna (ani s pomocou mobilnych sluzieb) zivota medzi stenami vlastneho bytu, v ktorom stravila poslednych styridsat rokov zivota.Urcite si nepamäta na rozhodujuci moment, ktory jej podpisal vstupenku do domova dochodcov.